Krajina sna

Autor: Katka Kubalová | 31.10.2012 o 9:26 | (upravené 31.10.2012 o 10:39) Karma článku: 4,47 | Prečítané:  211x

Túto krajinu som jakživ nenavštívila, o tejto krajine len tak ledabolo snívam a musíte mi veriť, patria jej všetky moje sny. Možno všetko späté s touto krajinou si predstavujem s prílišným nadšením. Akoby šlo o niečo dychberúce. Moja predstava o tomto mieste je zidealizovaná a ja sa ňou nechávam pantať.

Ľudí si predstavujem chladných, málo sa usmievajúcich, no vychutnávajúcich každú sekundu. Zbytočne nefrflú, zbytočne nerozprávajú. Keď fúka, prší, sneží, zdvihnú si goliere na kabátoch, čiapky zaviažu ku krku a jednoducho idú ďalej. Aspoň raz sa mi to prisnilo. Prechádzajúc sa poloprázdnou ulicou mesta Vík. Všetci, ktorí boli naokolo sa prechádzali po malom námestí, ako za slnečného počasia, akoby cítili aj za hustými mrakmi slnečné lúče.

Keby sa dalo opísať všetko čo vidím v snoch. To ako vidím na námestí v Reykjaviku tancovať mladých ľudí do rána. Ako sa z každého podniku ozýva živá hudba. Ako všetci postupne vychádzajú von, ako sa prekrikujú, štrngajú poloprázdnymi pohármi, ako ich nik nenapomína, ako bezstarostne v tú chvíľu žijú. Ako jednoducho nadránom zmiznú z ulíc a ja tam ostávam sama, s úsmevom Stredoeurópanky a spamätávajúc čo som práve videla. Otáčam sa, krútim sa s pohľadom na trhajúco sa zamračenú oblohu, z ktorej začínajú presvitávať studené slnečné lúče odrážajúce do mojich očí všetky farby vôkol mňa.

...

Studený vietor nám šľahá do tváre, drkocem zubami a ruka v ruke na severe Islandu sledujem gýčovo romanticky polárnu žiaru. Ovce čo nemôžu spať békajú do ľudoprázdnej krajiny a vietor prefukuje všetky skalné previsy, všetok sneh, všetky sopky.

....

A tento krát stojím uprostred ničoho, pri oceáne a vidím nekonečno. V kameňoch piesku, vo svetri so sobmi, cítim zimu až v malíčkoch prstov. Iba tam stojím a vietor si zo mňa berie, každý zlý pocit.

Jednoducho niekedy sú dni kedy mám babie leto. Také to so studeným vzduchom, aký pociťujú na Islande. Slabo ohrievajúcimi slnečnými lúčmi a so šťastím poletujúcim okolo.

Ročné obdobia sa menia rýchlo, klipnutím viečok.

A tak som sa ani nenazdala a chytala som prvé snehové vločky na konček nosa a pod ich ťarchou klesala na zem. A poletujúce šťastie prifukuje a odfukuje. Ako ľudí, veci, radosti. Všetko poletuje ako snehové vločky, ktoré sa pristavia len po teplo lásky, po objatie.

Nastala zima, preskočila jeseň. A Island? Obdobia mi dávajú čas na prípravu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?