Cudzinec

Autor: Katka Kubalová | 15.2.2013 o 23:02 | Karma článku: 5,36 | Prečítané:  643x

Nasledujúci príbeh sa vynára z minulosti ako boľavé koleno cítiac dážď. V tej dobe naša rodina kvitla do krásny, otcovi sa začalo dariť, presťahovali sme sa do väčšieho domu vo väčšom meste, mama sa starala o domácnosť a ja, som bola vo veku keď som prestávala jesť blato a piesok. Bola to spokojnosť pred búrkou, neskôr mne začal chýbať otec a mame manžel. Jeho túžba po cestovaní, po objavovaní, pátraní a zaobstaraní svojich najbližších, nás oddeľovala. Otec čoraz častejšie odchádzal ako prichádzal.

Môj otec bol fantastická bytosť. Nebol to ani tak človek ako rozprávková postavička. Ľudia ho zdravili z diaľky, priam som mala niekedy pocit, že sa mu klaňajú, usmievali sa naňho a vypytovali ho veľmi zvláštne otázky. Nikdy, aspoň čo si ja pamätám, keď som bola v jeho blízkosti, nikdy sa ho nikto nespýtal "Rober, ako sa máš?". Vždy to boli otázky "Ahoj, Robert ako sa majú tvoje tulipány?", "Róber, tak rád a vidím, čo si raňajkoval?", "Robert, už si dočítal tú knihu? Aký bol podľa teba ten film? Máš už tú fotku zarámovanú? Nosí Klára ešte tie krásne šaty?". Mala som vždy pocit, že tí ľudia môjho otca poznajú skutočne dokonale, že ako sa má, by v skutočnosti na nič neodpovedalo.
Ľudí stále rozosmieval, učil ich veciach, ktoré ani on sám nikdy nerobil a sakramensky mu to šlo.

Otca som milovala, aj keď po presťahovaní s malej utešenej dediny, kde ulice boli lemované malými bielymi domčekmi s verandami a hojdačky, najzelenšou trávou a najfarebnejšími kvetmi, sa o láske k nemu, z mojej strany dalo dedukovať. Bol to šok, bolo to veľkomesto. Otca na ulici nikto nespoznával, z čoho šedivel a preto odchádzal ešte častejšie ako často, tam kde ho poznali.

Otec miloval šoférovanie a svoje auto, za ktorého volant ma nikdy nechcel pustiť. Ktovie, možno to auto bolo práve to čo nás oddeľovalo, možno práve v ňom zažíval príbehy s ktorými sa s nami nechcel deliť, romániky, pletky, kšefty, štetky. Zatiaľ čo mama ma vychovávala, ja som chodila do najlepších škôl, otec si užíval. Raz začas prišiel do nášho domu, do toho veľkomesta, ktoré nenávidel a mne aj mame ukazoval lásku. A bola to skutočná láska! Vždy prišiel ako hrdina, pár krát mi dokonca zachránil život, dokázal svoju nesmrteľnosť a obšťastnil mamu. Zvláštne, nikdy sa nehádali, napriek tomu, že mama bola nešťastná, mala pre otca pochopenie, vedela koho si brala, dobrodruha.

Čo sme ako cudzinci prišli do veľkomesta sme boli na pár chvíľ skutočná rodina. Otec a mama zariaďovali dom, ja som sa hojdala na drevenej hojdačke pripevnenej o strom pri hlavnej ceste a všetci sme sa moc smiali. No otca, jedno ráno začalo niečo ťahať za golier, preč, preč, ďaleko. Neviem čo všetko je v tomto príbehu pravda, no legenda rozpráva, že môjmu otcovi sa pokazilo auto uprostred poľnej cesty. Dá sa povedať, že uprostred ničoho. Po nadávkach, po obhliadnutí motora si prehodil bundu cez plece a vybral sa rovno za nosom, aj keď nos mal trošku krivý. Putoval niekoľko dní, sám nevie koľko, živil sa plodmi lesa a pil s čistinky tak priezračnej, aké sú len v lese, no pár metrov vyššie zhliadol kravu robiť neprístojnosti a vypláchol si ústa zase raz, ale o čosi vyššie.
Napriek tomu, že jeho kroky boli stále lemované prašnou cestou, nikam neviedli. Ani po hodinách, ani po dňoch, ba dokonca týždňoch. A síce cesty neviedli nikam do miest, mestečiek, domom, či križovatkám, viedli k ľudom. Otec dodnes spomína na tú prázdnu cestu plnú ľudí. Rád k nej prirovnáva svoj život. Jeho cesta vraj nikdy nikam neviedla, no priviedla ho k mame, ku mne, k mladým, starým, smutným, veselým, k všetkým, ktorí mu ďakujú za veľkosť jeho človeka. Neskôr som pochopila prečo toľko cestuje, spoznala som ľudí, ktorí mu ďakujú za peniaze, za prácu, za rady, za obyčajný úsmev, či príbeh, či už vymyslený, prikrášlený, alebo skutočný.

Tá prašná cesta viedla po týždni a pár dňoch naspäť k jeho autu. A vraj v tomto príbehu nie je potrebné to ako ho naštartoval, ale ako si uvedomil, že je cudzincom vo svojom svete. Odvšadiaľ, zo všetkých kútov sveta, ba mám pocit, že bol aj vo vesmíre sa vracia k nám, domov. A už inak, hrdina s túlavými topánkami, o čosi starší, sa vracia tam, kde sme si s mamou stihli vytvoriť domov. A on chcel byť súčasťou.
Za života sa všetko počíta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?